Už druhýkrát v poradí si Turecko vyslúžilo od medzinárodnej Komisie pre ochranu novinárov prezývku najväčšieho väzniteľa. Hoci sa v krajine v roku 2013 znížil počet žurnalistov sediacich za mrežami zo 61 na 40, Turecko naďalej vedie celosvetový rebríček a zanecháva za sebou aj notoricky známych predstaviteľov tejto kategórie, akými sú napríklad Irán či Čína.
Foto: Budova turecké televize TRT v Istanbulu. Zdroj: Profimedia.cz
Tento stav je alarmujúci, a to obzvlášť preto, že ide o štát, ktorý je dlhoročným členom európskych štruktúr (napríklad Rada Európy a OBSE), usiluje sa dotiahnuť do víťazného konca nesľubne vyzerajúce prístupové rokovania s EÚ a na medzinárodnej scéne sa prezentuje s imidžom regionálnej mocnosti, ktorú mnohí analytici ešte donedávna označovali za vzorový model pre moslimské demokracie.
Paradoxne nie je napriek tomu najväčšou prekážkou žurnalistiky v Turecku hrozba žalárom. Oveľa efektívnejším nástrojom, a to predovšetkým z hľadiska kvantity umlčaných novinárov, sa javí byť dlhodobo budovaná kultúra štrukturálnej sebacenzúry. Tá vytvára nátlak na redaktorov a zväzuje im ruky v otázke adekvátnej interpretácie udalostí. Tento systém je produktom začarovaného kruhu, ktorý roztočila privatizácia mediálneho sektoru koncom 20. storočia a dodnes ho intenzívne poháňa.
Kvantita versus kvalita
Ak by sme v Turecku otvorili stánok so všetkými národnými, regionálnymi a lokálnymi novinami, ponuka by zahŕňala neuveriteľných 2 600 titulov. Tunajší diváci majú k dispozícii 260 televíznych kanálov a poslucháči môžu prelaďovať medzi približne 1 300 rádiovými stanicami. Na jednej strane je to obrovský krok vpred, keďže ešte začiatkom 90-tych rokov držala napríklad v oblasti televízneho vysielania monopol štátna TRT. Na druhej strane, žiaľ, nemožno pokladať tieto pôsobivé čísla za dôveryhodný indikátor diverzifikovaného publicistického prostredia. V skutočnosti funguje väčšina mienkotvorných médií pod taktovkou iba niekoľkých desiatok mediálnych konglomerátov. Medzi najväčšie z nich patria skupiny Albayrak, Çalık, Ciner, Çukurova, Doğan, Doğuş, Feza a İhlas.
Dvere do mediálneho sveta im otvorila ťažká ekonomická kríza, ktorá Turecko postihla v rokoch 2000-2001. Médiá boli vtedy odkúpené spoločnosťami, ktoré mali blízky vzťah s predstaviteľmi štátnej aparatúry. Mnohé z nich podnikali v oblastiach ako stavebníctvo, telekomunikácie, energetika, cestovný ruch, bankový sektor či nehnuteľnosti, no s publicistikou nemali takmer žiadne skúsenosti. Keďže v Turecku chýba regulácia, ktorá by obmedzovala možnosť mediálnych skupín vykonávať paralelnú obchodnú činnosť v iných odvetviach, vytvorila privatizácia sektora dokonalú živnú pôdu pre vznik konfliktu záujmov. Ten nenechal na seba dlho čakať. Už je tomu niekoľko rokov, čo vidina spoluúčasti na lukratívnych štátnych zákazkach a tendroch „uľahčuje“ vlastníkom spoločností rozhodovanie sa v základnej otázke určujúcej kvalitu slobody tlače: Byť, či nebyť kritický?
Podľa motta: Nevidím, nepočujem, nehovorím
Najokatejším príkladom toho, do akých extrémov môže kultúra štrukturálnej sebacenzúry zájsť, bolo urputné mlčanie tureckých mainstreamových médií počas udalostí, ktoré otriasli krajinou v lete minulého roku. Napriek tomu, že večer 31. mája prebiehali v okolí parku Gezi intenzívne strety medzi políciou a aktivistami, ktorí tam až dovtedy mierumilovne vyjadrovali svoj nesúhlas s výrubom stromov, televízne kanály prinášali divákom namiesto živého vysielania z miesta činu zábery zo života tučniakov a rozhovory s finalistkami súťaže krásy. Táto cieľavedomá ignorácia v štýle „nevidím, nepočujem, nehovorím“ rozprúdila otvorenú debatu o kondícii žurnalistického prostredia.
Pobúrení Turci začali ihneď na sociálnych sieťach zdieľať nespočetné množstvo kritických statusov o zapredanom publicistickom sektore. Tok informácií k verejnosti nebol síce dokonalý, no podľa vyjadrenia Syndikátu tureckých novinárov prišlo o prácu v dôsledku pokusu o profesionálne vykonávanie svojho remesla 73 žurnalistov. Medzi nimi bol i renomovaný publicista Yavuz Baydar, ktorý dlhé roky pôsobil ako ombudsman v denníku Sabah. Do rozporu s vedením sa dostal, keď šéfredaktor odmietol uverejniť jeho dva stĺpčeky súvisiace s udalosťami v parku Gezi. No a potom, práve keď Turecko oslavovalo 105. výročie zrušenia cenzúry, dostal výpoveď pre článok, v ktorom poukázal na zauzlené vzťahy medzi médiami, vlastníkmi konglomerátov a vládou. Teda na existenciu akéhosi bermudského trojuholníka, ktorý zapríčiňuje mysteriózne miznutie určitých informácií v tlači a vysielaní. Vydavateľa pre tento príspevok musel síce hľadať až v zámorí, no o svoju prácu v tureckom denníku prišiel aj napriek tomu, že jeho ostré názory vyšli pod záštitou The New York Times.
Pokazené vzťahy s divákmi
Vyhliadky na výraznú zmenu v dohľadnej budúcnosti nie sú veľmi sľubné. Televízna stanica NTV vykročila z radu, keď sa svojím divákom za novinársky prešľap z leta ospravedlnila. Úprimnosť tejto spovede je ale s odstupom času diskutabilná. Keď pred niekoľkými týždňami prepukol v krajine veľký korupčný škandál, diváci pred obrazovkami zažili malé déjà vu pri sledovaní priameho prenosu, v ktorom minister životného prostredia a plánovanej výstavby Bayraktar ohlasoval svoju rezignáciu. Stanica prerušila živé vysielanie hneď potom, ako spravil nečakané a vyzval premiéra Erdoğana, aby odstúpil spolu s ním. Ospravedlnenie NTV preto dnes vyznieva skôr ako nevydarené opatrenie, ktoré malo slúžiť ako lacná záplata na pokazené vzťahy s diváckou verejnosťou.
NTV patrí skupine Doğuş, ktorá okrem iného vlastní aj banku Garanti, kde po 31. máji došlo k masovému rušeniu účtov. Bola to odplata divákov, ktorí sa cítili podvedení a umelo udržiavaní v informačnej temnote. Podľa odhadov vtedy vybrali z pobočiek banky okolo 50 miliónov tureckých lír (približne 20 miliónov eur). Turci dali týmto aktom jasne najavo, že im sloboda tlače nie je ľahostajná. Hoci to bol impozantný skupinový počin, zatiaľ nepriniesol očakávaný výsledok.
Na priekopnícku zmenu v mediálnom sektore by bolo potrebné, aby došlo k masovému rušeniu obchodných väzieb medzi mediálnymi magnátmi a štátom. Lenže obom stranám táto pohodlná situácia vyhovuje. Nemožno očakávať, že by si vláda sama na seba uplietla bič tým, že zmení zákon a zakáže paralelné podnikanie.
Koniec doby temna?
Situácia nie je iba čierno-biela. Ľudia v Turecku majú prístup k alternatívnym informáciám cez nezávislé spravodajské internetové portály ako napríklad www.t24.com.tr a www.bianet.org. No a karty v posledných mesiacoch zamiešal aj rozkol medzi vládnou Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP) a vplyvným duchovným vodcom Fethullahom Gülenom. Ten z dobrovoľného exilu v USA riadi nemalé nábožensky a sociálne orientované hnutie, ku ktorému sú pridružené napríklad aj televízne stanice Samanyolu TV a Mehtap TV, denník Zaman a jeho anglická verzia Today’s Zaman, či magazín Aksiyon. Konzervatívna strana AKP má ideologicky veľmi blízko k hodnotám vyznávaných Gülenovmi nasledovníkmi a doteraz sa tešila ich podpore. Momentálne sa ale najkritickejšie vyjadrujú na margo rozhodnutí AKP v oblasti domácej politiky práve médiá pridružené ku Gülenovmu hnutiu.
Turecko čakajú tento rok lokálne a prezidentské voľby. Po letných protestoch, slabnúcej podpore zo strany Gülena a zimnom korupčnom škandále, ktorý viedol k výmene až desiatich ministrov, sa postavenie AKP možno prvýkrát po viac ako desaťročí oslabí. Ak by zosilnel hlas opozície, pluralita názorov by sa pravdepodobne postupne odzrkadlila aj na správach prinášaných v dennej tlači a spravodajských vysielaniach. Ak aj neprichádza do úvahy razantná zmena publicistickej kultúry cez zákon, možno to budú práve tohtoročné voľby, čo zabijú prvý klinec do truhly dlhoročnej sebacenzúry.
