Rozhovor s riaditeľkou Inštitútu pre výskum práce a rodiny Silviou Porubänovou. Témou je jej vystupovanie v médiách.
Foto: Silvia Porubänová, Zdroj: Inštitút pre výskum práce a rodiny
Podľa monitoringu médií spoločnosti NEWTON Media ste mali v roku 2012 v médiách 241 zmienok a v 1. polroku 2013 už 120 zmienok. Ste teda najcitovanejšia sociologička. Poteší to? Vyplývajú vám z toho aj nejaké negatíva?
Samozrejme, poteší. Súčasne i prekvapí, pretože už dávno som zmienky prestala počítať a pravdu povediac tipovala by som, že ich môžem mať okolo 120 ročne. Už nemôžem a ani nechcem reagovať na každú „výzvu“ vyjadriť sa. Stretávam sa väčšinou so sympatizujúcimi reakciami. Za negatívum azda môžem považovať ono dennodenné zahlcovanie mailami, telefonátmi, žiadosťami, mnohokrát od neznámych osôb i subjektov a často s absolútne banálnymi, alebo súkromnými záležitosťami.
Ostatných sociológov a sociologičky (výnimkou je snáď pani Kusá) v médiách takmer nevidno. Nazdávate sa prečo? Chýba im flexibilita?
Nemyslím si. Medzi sociológmi je vysoká koncentrácia výrečných ľudí, hoci faktom je, že mnohí sú „silnejší“ v písomnom vyjadrovaní, iným zas chýba schopnosť vyjadriť sa jednoducho, neakademicky, v skratke. Problémom môže byť aj tréma pred kamerou, istá strnulosť… Na druhej strane novinári oslovujú (zo zotrvačnosti, zo zvyku ?) práve ľudí, ktorých majú „na očiach“. Môžem potvrdiť, že ak sa objavíte v hlavnej spravodajskej relácii, na druhý deň bude žiadostí o vyjadrenie trojnásobok…
Realita prináša aj plytké témy. Prečo aj v týchto témach potrebujú hlavne televízie stanovisko sociologičky?
V televíziách a napokon i v rozhlase a printových médiách ide o tendenciu na jednej strane príspevky skracovať a zároveň ich zahusťovať. Ku konkrétnej téme, či problému sa nevyjadrí len redaktor, ale i dvaja, traja „odborníci“ a niekoľko náhodne, či cielene vybraných „respondentov“. Zrejme sa má za to, že divák, poslucháč, čitateľ… potrebuje rozmanitosť, že jedna osoba by neudržala jeho pozornosť. Myslím si, že niekedy je to na škodu veci. Pokiaľ ľudí obsah príspevku zaujíma, príjmu radšej hlbšiu, intenzívnejšiu informáciu, než útržky viet viacerých vyjadrení.
Stalo sa vám niekedy, že ste poskytli iný výrok ako novinári očakávali a váš pohľad na problematiku nakoniec v reportáži neodznel. Ste často sklamaná s konečným spracovaním reportáže?
Bohužiaľ stalo, stalo sa i to, že uvádzaná jedna veta bola vsadená do úplne nežiadúceho, priam kontraproduktívneho kontextu, bytostne odporujúceho môjmu osobnému presvedčeniu. Občas sa stáva, že odvysielaných pár slov predstavuje práve to najnepodstatnejšie z poskytnutého vyjadrenia. Mám to na zreteli a uvedomujúc si, že vo vysielaní budem mať maximálne dve-tri vety, slovami šetrím a vyhýbam sa nekonkrétnym slovným spojeniam, slovnej „vate“.
Skúste sa vcítiť do pozície novinára. Akého sociológa potrebuje pred svojou kamerou? A teraz obrátená otázka, aké témy by ste chcela komentovať vy? Aké témy z vašej profesie by mali prinášať novinári?
Novinári pochopiteľne oceňujú pohotovosť, reaktívnosť, pružnosť, ústretovosť voči ich tematickým a časovým potrebám a možnostiam. Výhodou „všeobecnej známosti“ sociológa je práve to, že dostane priestor, či je priamo oslovovaný aj k témam, ktoré sú jeho osobnou expertízou. V mojom prípade ide o oblasť rovnosti príležitostí a sociálnej inklúzie, verím, že neustálym opakovaním istých tvrdení sa môžu dostať do všeobecného povedomia. A o to mi ide.